Zdravie podporujúce myšlienky
Uzdravenie
"Ak chcete vedieť, aké ste mali včera myšlienky, všimnite si, ako sa dnes cíti vaše telo."
Indické príslovie
Tieto pocity podporujú vnútorný pokoj a navodzujú prirodzený stav duše, spokojnosť, radosť, blaženosť.
Človek môže ovplyvňovať svoje myšlienky, pocity a správanie. Môže pôsobiť na vonkajší svet. Keď sa staráme o čistotu svojich úmyslov, staráme sa aj o svoje zdravie.
Môže byť veľmi ťažké prijať myšlienku vlastnej zodpovednosti za všetko, čo sa nám a s nami deje.
Kto nájde vôľu, nájde i silu a múdrosť, ako nájsť cestu z reaktívnej oddelenosti a ako postupovať k proaktívnej celistvosti - Advaite.
( Advaita sankritské slovo, znamená ne-dvojnosť - Jednota).
Zobrať za seba zodpovednosť znamená rozvíjať v sebe pozitívne pocity, akými sú sebaúcta, dôvera, súcit, láska.
Každý z nás si vytvára svet, v ktorom žije.
Prevzatím zodpovednosti z ochorenia - protivníka, s ktorým treba bojovať, sa stáva spojenec, ktorý nám pomôže zmeniť samých seba a uzdraviť sa.
Sarasvati Mahalakšmi Kali, protipól Brahma Visnu Shiva.
"Najväčšia múdrosť spočíva v jednoduchosti, láska, úcta, rešpekt, zdieľanie, vďačnosť, odpustenie.
Nie je to komplikované ani zložité. Za skutočné vedomosti sa neplatí. Sú zakódované v našej DNA. Všetko, čo potrebujete, je vo vás a vždy tam bolo. Nájdi svoje srdce a nájdeš svoju cestu. "
(Carlos Barrios,)
Pokoj
Odpustenie
Úcta a rešpekt
Dôvera
Radosť
Podpora
Vytrvalosť
Trpezlivosť a hodnoty
Zdieľanie, obohatcovanie
Prijatie,akceptácia
Uvoľnenie
Prajnosť
Vďačnosť
Súcit
Vernosť
Láska
POKOJ
Etikoterapiou k pokoju v duši
Mnohí túžime po pokoji. Túžime po tom, čo nemáme. Hľadáme rovnováhu.
Stav, ktorý prevažne prežívame, je stav nepokoja. Náš pokoj je stále narušovaný udalosťami, ktoré zažívame, ale aj našimi vlastnými myšlienkami, rozhovormi, pocitmi.
Tak, ako nemožno bez následkov poškodenia do nekonečna naťahovať tetivu v luku, tak nie je možné dlhodobo bez následkov zotrvávať v stave nepokoja.
V evanjeliu sv. Ján píše: „Ježiš vo svojej reči pri poslednej večeri hovorí:„Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam, ako svet dáva.“
Aký pokoj, hľadáme vo svete, metrixe?
V Ježišovom posolstve je naznačené, že vo vonkajšom svete môžeme nájsť maximálne uspokojenie, aj to len dočasné, nie pokoj. V pôžitkoch, jedle, sexe, zábave, relaxe. Po napätí, pracovnom zaťažení, po dlhom prepínaní síl, po boji, obranách a útokoch túžime zrelaxovať, oddýchnuť si. Vyliečiť si rany. Pre niekoho je to dovolenka, pre iného spánok alebo prechádzka či stretnutie s priateľmi. Pre ďalšieho zábava, možno alkohol alebo milenka, milenec. Veľa očakávaní vkladáme do dlho odopieraného relaxu, napriek tomu často k naplneniu týchto očakávaní nedôjde. Dovolenka je plná stresu, opäť napätie a nepokoj rastie. Vzťahy sa komplikujú.
Kde hľadať pokoj, po ktorom túžime?
Pokoj sveta je pokojom, ktorý hľadáme mimo seba, ale nepokoj ten predsa máme v sebe. Pokoj Kristov je, naopak, pokojom zvnútra.
Spojme si do reťazca slová pokoj a spokojnosť. Trvalo udržiavaný stav spokojnosti vedie k pokoju v duši, pokiaľ človek má vyliečené vzťahy.
Etikoterapia vidí príčinu nepokoja, napätia, ale aj chorôb v narušených vzťahoch. Tie môžu byť narušené buď k iným, sebe alebo aj celku, ktorého sme súčasťou, a ktorý nás presahuje.
Ak máme na niektorej rovine narušené vzťahy, dôsledkom je nespokojnosť, a teda neprítomnosť pokoja v duši. Ten sa prejavuje podráždením, všetko nás hneď rozčuľuje, hnevá. Ale aj narušeným spánkom. Človeka prenasledujú myšlienky, ktoré sú nepríjemné, hryzie ho svedomie. Je to signál, že niečo nie je v poriadku. Ak je človek nasmerovaný na vonkajší svet, príčinu nespokojnosti hľadá mimo seba.
Neskôr sa dlho udržiavaná nespokojnosť prejaví narušeným krvným tlakom a reťazením rôznych ochorení. Nepokoj deštrukčne narúša našu psychiku i telo.
Je to akoby sme niečo na svojom vzhľade chceli upraviť v obraze zrkadla.
Takto sa prejavuje ignorácia, neznalosť základného zákona, ktorý pôsobí vo vesmíre - zákona rezonancie. Ak mu rozumieme a chápeme, že podobná rezonancia priťahuje rezonanciu podobnú, potom v tomto zákone a jeho správnom uplatňovaní môžeme nájsť cestu k pokoju.
Dlhodobo udržiavaná nespokojnosť vedie k sebadeštrukcii. Nič nie je v poriadku, čokoľvek, na čo pozrieme, nás znepokojuje, rozčuľuje, vyvoláva stav úzkosti, strachu a napätia. Ak v takomto vzorci správania, takejto životnej stratégii zotrvávame, bude sa stále prehlbovať. Neskôr už nájdeme úľavu iba v sedatívach, antidepresívach, ktoré však neliečia príčinu, iba nás nakrátko od tlaku oddelia, respektíve znecitlivia našu vnímavosť voči nemu. Je to slepá ulička, ktorú mnohí opätovne skúšajú a hľadajú z nej cestu von. Zo slepej uličky však existuje iba cesta späť. Musíme sa teda vrátiť na počiatok. Ku križovatke, kde sme opustili svoj vnútorný pokoj a vydali sa cestou nespokojnosti.
Ako premýšľa nespokojný človek?
Kde sú korene jeho nespokojnosti?
Nespokojný človek je s máločím skutočne spokojný. Na všetkom mimo seba vidí chyby, nedostatky. Kritikou sa usiluje zvrátiť tento stav a upozorňovať na to, ako by veci mali vyzerať, ako by mali ľudia premýšľať, konať. Človek sa usiluje zmeniť svet na svoj obraz tak, ako ho on považuje za správny. Má vytvorený obraz sveta, akoby mal vyzerať a robí všetko preto, aby dosiahol taký obraz svojho sveta, ako si praje. Používa na to silu, manipuláciu, svoju inteligenciu. Takáto životná stratégia môže pretrvať celý život. Takto zmýšľajúci a konajúci človek odchádza z tohoto sveta nespokojný, nenaplnený, ukrivdený. Odchádza v bolesti, svoje peklo života si berie so sebou do večnosti.
Postupne dospeje k poznaniu, po mnohých skúsenostiach, pokusoch a omyloch meniť vonkajší svet, že ho v skutočnosti meniť nemôže. Berie mu to príliš veľa energie a únava ešte viac prehlbuje nepokoj, preto obráti všetku nespokojnosť proti sebe. Nespokojnosť otočená proti sebe má za dôsledok zníženie sebaúcty, sebavedomia, sebadôvery a sebalásky. Jej príčinou je nedôvera v inteligenciu, ktorej sme súčasťou, teda pýcha.
Začína trvalá bolesť duše. Nepomáhajú návykové látky, ani iný únik. Človek nemôže utiecť sám pred sebou.
Takýto človek sa nemá rád, stále sa vo vnútornom dialógu kritizuje, poúča, akým by mal byť, zdôrazňuje svoje slabé miesta. Sebadeštrukcia takto prerastie v úplné sebazničenie. Prichádzajú ťažké zdravotné poškodenia, psychické poruchy, ochorenia na telesnej úrovni, ťažké diagnózy.
Takto ťažko prežitým životom získava človek osobnú skúsenosť, že napriek toľkej sebakritike, trvalej nespokojnosti nedosiahol vytúženú spokojnosť so sebou i svetom, a teda ani vytúžený pokoj.
Jediným zmyslom takto prežitého života sa stáva poznanie, že zotrvávať v takomto stave je slepou uličkou. Ľudská duša si túto skúsenosť nesie so sebou. Mnoho ľudí potom presne vie, čo v živote nechce. Čomu sa potrebujú za každú cenu vyhnúť. Dôsledkom obrátenia pozornosti na negatívne aspekty života, ktorých sa túži vyhnúť, je nárast stresu, čo je opäť príčina nepokoja. Zatiaľ nevedia, čo chcú.
Kde je cesta?
Etikoterpia vychádzajúc z poznania zákona rezonancie odporúča prepólovať z nespokojnosti na spokojnosť.
Pomalými krokmi cez sebauvedomovanie hľadať to, čo ma napĺňa. Rozpamätať sa na svetlé okamihy života. Na lásku, priateľstvo, zdieľanie. Na harmóniu, na všetko krásne, čo život priniesol. Napĺňať postupne svoj džbán života spokojnosťou a vďačnosťou. Namiesto milióna vecí, ktoré nechcem, sa zamerať na niekoľko takých, ktoré chcem. Napríklad mať pokoj v duši a byť šťastný.
Uvedomiť si, čo všetko v živote mám, čoho všetkého sa mi dostáva. Namiesto porovnávania sa s inými, čo je porovnávanie neporovnateľného, radšej zamerať svoju pozornosť na uvedomenie si svojho rastu. Vidieť každý aj ten najmenší pokrok, každý krok vpred oceniť a byť si zaň vďačný.
Cesta k takémuto sebauvedomovaniu vedie cez liečenie mnohých emočných zranení, ktoré sa v človeku nahromadili, cez hľadanie vlastnej emočnej slobody.
Vyliečiť si emočné zranenia je možné len na emočnej úrovni. Mnohí si myslia, že stačí porozumieť. Porozumieť, pochopiť je dôležité, ale je potrebné nahromadené napätie aj uvoľniť. To na emočnej úrovni prichádza cez katarziu, slzy. Či už sú to slzy dojatia, porozumenia alebo slzy odpustenia, vždy liečia dušu.
K spokojnosti vedie cesta cez múdrosť.
Múdrosť má zdroje v informáciách, poznatkoch, skúsenostiach a zručnostiach a správnych postojoch. Ich prienikom je hlboké poznanie, poznanie života i seba samého.
Práve túto múdrosť, poznanie v sebe obsahuje modlitba sv. Františka Assiského:
„Bože, daj mi spokojnosť prijať veci, ktoré nemôžem zmeniť, daj mi odvahu zmeniť veci, ktoré môžem zmeniť, no daj mi múdrosť, aby som vedel odlíšiť jedny od druhých.“
Túto múdrosť má v sebe aj príbeh, ktorý v Indii rozprávajú mnísi - svámiovia deťom a ľuďom na satsangoch. „V srdci človeka žijú dve Bohyne. Bohyňa múdrosti Sarasvatí a Bohyňa hojnosti Mahalakšmí. Ak sa budete klaňať a prosiť Mahalakšmí o bohatstvo, ona pred vami bude stále utekať a vábiť vás, aby ste jej slúžili. Ak však požiadate Sarasvatí o múdrosť, ona vám ju dá. Potom Mahalakšmí žiarli a začne vás rozmaznávať."
Bystrí pochopili, tí ostatní skúsia nájsť pokoj tým, že budú chcieť niečo mať, niekým sa stať alebo cez iných naprávať tento svet, preraziť slepú uličku vlastnou hlavou.
Vidíme taký svet, aký máme v sebe.
Vonkajší svet je priemetom svetov, ktoré máme každý v sebe. Ak sme nespokojní so svetom, treba nazrieť do vlastného vnútra a nájsť tie postoje, ktoré nás nepodporujú v cieli žiť v pokoji, šťastní, hojnosti a radosti.
Mnohé naše názory, presvedčenia, poznatky nám už doslúžili. Prejavme im vďačnosť za to, že nás doviedli až do bodu, keď sme rozpoznali, že už ich nepotrebujeme. K poznaniu, že môžeme zaujať nové postoje, ktoré nás budú v cieli dosiahnuť spokojnosť podporovať. Ak to dokážete, budete so sebou spokojní a potom vo vašej duši zavládne pokoj.
Ak prijímame a dávame, sme v súlade so svetom, sme šťastným dieťaťom, máme radosť, cítime pokoj v duši, lásku v srdci, sme šťastní, spokojní.
To má zmysel skúsiť. Urobte to teraz.
Rastieme spolu. Prajem vám nekonečný pokoj v duši, lásku v srdci a úsmev na perách.
Vladimír Červenák
Odpustenie
Odpustiť znamená oslobodiť sa od bolesti
„Odpustenie je prepustením väzňa na slobodu a objavom, že tým väzňom sme boli my sami.
Pohádali ste sa a ste nahnevaní?
Nefunguje váš vzťah tak, ako si predstavujete?
Trpíte chronickými zdravotnými problémami?
Často vás niečo vyvedie z rovnováhy?
Vyvoláva vo vás niekto agresivitu?
Máte pocit, že vám ukrivdili?
Trápite sa?
Nedarí sa vám v práci? Neveríte si?
Ocitáte sa v stále v rovnakých situáciách?
Z akého dôvodu je dôležité naučiť sa odpustiť iným aj sebe?
Etikoterapia hľadá príčinu ochorení, ale aj nehôd a úrazov v narušených vzťahoch. K Bohu, prírode, zvieratám, iným ľuďom, k sebe samému.
Odpustením vyjadrujeme áno životu. Súhlasíme, aby plynul tak, ako plynie, vzdávame sa vzdoru, odporu. Odpor a vzdor sú bariéry, ktoré nám bránia podieľať sa na hojnosti a šťastí.
Akt odpustenia smerovaný k sebe samému otvára dvere k vysporiadaniu sa s vlastnou vinou, hanbou alebo sebanenávisťou.
Odpustenie má silu uzdraviť bolesť. Je ústrednou témou väčšiny svetových aj lokálnych náboženstiev. Niektorí psychológovia ho považujú za cieľovú fázu procesu prekonania významnej straty alebo bolesti. O
dpustenie môže byť oslobodením sa od zakoreneného hnevu, averzie, krivdy alebo životnej trpkosti. Odpúšťať môžeme osudu, svetu, spoločnosti, ľuďom vzdialeným, blízkym aj najbližším, svojmu telu, sebe.
Skutočné odpustenie dáva novú šancu chronicky konfliktným toxickým vzťahom. Vzťahom, kde jeden zranil druhého. Odpúšťať môžeme veľké aj malé veci.
Odpustenie je odloženie roly obete a otvorenie sa budúcnosti. Je vyslobodením z utrpenia a bolesti.
Keď máme v živote nejaký problém, obyčajne to znamená, že je potrebné niekomu odpustiť.
Pokiaľ voľne neplynieme na vlne života, pravdepodobne sme sa upli na nejaký okamžik v minulosti. Môže to byť ľútosť, smútok, ublíženie, strach alebo vina, hanba, hnev či odpor, niekedy dokonca i túžba po pomste. To všetko pramení z neschopnosti a neochoty odpustiť, odpútať sa od minulosti a žiť prítomnosťou.
Odpoveďou na akékoľvek liečenie je vždy láska. Cesta k láske vedie cez úctu a odpustenie.
Mnohí túžime po pokoji. Túžime po tom, čo nemáme. Hľadáme rovnováhu. Stav, ktorý prevažne prežívame, je stav nepokoja. Náš pokoj je stále rušený udalosťami, ktoré zažívame, ale aj našimi vlastnými myšlienkami, rozhovormi, pocitmi. Tak, ako nemožno bez následkov poškodenia donekonečna naťahovať tetivu v luku, tak nie je možné dlhodobo bez následkov zotrvávať v stave nepokoja. Odpustením sebe a svetu prichádza do duše človeka pokoj.
Odpustenie je cesta pokory a trpezlivosti
Uvoľnenie negatívnych zážitkov nejde rýchlou cestou, ale postupným uvoľňovaním. Všetko, čo sa nám deje v živote, má svoj význam. Za svoj život sme zodpovední my sami, nikto iný. Nemôžeme nikoho iného viniť za to, čo prežívame v našom živote, to my sme zasiali príčiny nášho súčasného života. Dnešok je dôsledkom včerajška.
Ak dokážeme prebrať zodpovednosť za svoj život, potom sa dokážeme aj ospravedlniť tým, ktorým sme vedome alebo nevedome ublížili myšlienkou, slovom alebo skutkom.
Potom môžeme požiadať o odpustenie iných, buď osobne, alebo mentálne. Ospravedlňme sa a poďakujme, že nám bolo odpustené. Len tomu môže byť odpustené, kto sám dokáže odpustiť. Vyplýva to zo zákona rezonancie. Nemôžem dostať to, čo sám nechcem dať.
Ak cítite pocit krivdy, ak vám bolo ublížené, alebo to tak cítite, potom odpustite všetkým, čo vám kedykoľvek akokoľvek vedome alebo nevedome ublížili myšlienkou, slovom alebo skutkom. Odpustite na celej úrovni vašej existencie.
Dôležité je porozumieť, že neochota odpustiť je prejavom túžby po pomste. Je trestom vykonávaným na tom, komu nechceme odpustiť. Treba však porozumieť tomu, že v skutočnosti trestáme seba. To my máme nepríjemný pocit, to my máme blokovanú energiu, to my máme nesprávny postoj k životu. Zmeňme ho teraz.
Každý človek koná najlepšie, ako v danej chvíli dokáže.
Niekedy pritom ubližuje z nevedomosti sebe aj iným. Ak ubližuje iným vedome, nevie, že tým ubližuje najmä sebe.
Neochotou odpustiť trestáme iných aj seba za to, že konali najlepšie, ako v danej chvíli vedeli.
Ak si človek ubližuje vedome sám sebe, je za tým neúcta k sebe, životu alebo zúfalé volanie po pozornosti, láske, ktorú takýto človek nenachádza v sebe. Cesta k láske vedie cez úctu. Kto chce nájsť lásku v sebe, mal by ju hľadať cez úctu k sebe i k druhým.
Odpustením dávame sebe i druhým slobodu byť takými, akí sme. Je to prijatie, akceptácia. Ak si kladieme podmienky, v skutočnosti neakceptujeme, podmieňujeme. Slnko si nekladie podmienky a ani si nevyberá, na koho bude svietiť a koho vynechá. Miluje nás bezpodmienečne.
To najdôležitejšie je odpustiť Bohu, ak v neho veríme, ak mu niečo vyčítame a potom treba odpustiť sami sebe všetko, čo nás ťaží a zväzuje s minulosťou. Poďakujme za dar Odpustenia.
Tradičnou havajskou technikou odpustenia je Hooponopono.
Vďaka nej sú Havajčania šťastní ľudia. Oni nič toxické vo vzťahoch neprenesú cez noc, my si to vláčime na ramenách celé roky.
Milujem ťa. Ospravedlňujem sa. Prosím, odpusť mi. Odpúšťam ti. Odpúšťam si. Ďakujem.
„Aloha wauia oe. Ua kaumaha au. E kala mai `oe ia`u. Mahalo.“
Havajská technika Hooponopono prispieva k čisteniu nášho podvedomia, v ktorom máme uložené mentálne bloky. Bloky, ktorými sme si zablokovali energiu. Tak ako stojatá voda sa zakalí, tak zablokovaná energia v nás spôsobuje bolesť v duši i tele. Odpustenie rozpúšťa skryté, ignorované programy, ktoré nás už nepodporujú v cieli dosiahnuť pokoj v duši, spokojnosť, hojnosť v živote, radosť a šťastie.
Hooponopono, odpustenie, je technika, ktorá umožňuje návrat do prirodzeného stavu bytia, do stavu, v ktorom sme prirodzene sami sebou.
Hooponopono, odpustenie je spôsob, ako uvoľniť energiu starých emocionálnych bolestí, ktoré v nás vyvolávajú nerovnováhu a následne i choroby.
Klasický prístup k riešeniu ťažkostí spočíva v presvedčení, že jadro problému leží v klientovi, nie terapeutovi. Terapeuti si často myslia, že sú tu preto, aby pomáhali ľuďom, alebo aby ich zachraňovali. Pri havajskej tradičnej metóde Hooponopono je to inak – skutočnou úlohou terapeutov je uzdraviť samých seba z programov, ktoré vidia vo svojich klientoch.
Ak si očistia program, ktorý s ním zdieľajú, ktorý v ňom rozpoznali, uľaví sa obom stranám.
Príčina je opäť v zákone rezonancie. Podobné priťahuje podobné. Terapeut pritiahne takého klienta, v ktorom sú podobné toxické programy ako v terapeutovi. Na úrovni energie, ktorou sme, sme všetci v Jednote, Advaite (advaita zo sanskritu = nedvojnosť).
Nedávno sa moja klientka podelila o túto svoju skúsenosť, rád ju s vami s jej dovolením zdieľam ďalej:
„Od detstva som mala veľmi rada zvieratá a akékoľvek ich utrpenie som veľmi zle znášala. Každý film, knihu (a nehovoriac o osobných zážitkoch) o zvieratách som veľmi prežívala a akékoľvek ich utrpenie som spracovávala celé týždne a mesiace. Nezvládam návštevy cirkusov ani ZOO - okamžite sa mi hrnú slzy do očí a mám tendenciu sa im v duchu ospravedlňovať. Zvieratá boli pre mňa vždy veľmi citlivou témou.
Po stretnutí s etikoterapeutom, na jeho radu som jedného dňa meditovala s cieľom - ospravedlniť sa zvieratám za všetko, čím som im ja a ľudia vôbec ublížila/i. Môj vnútorný meditačný priestor je od istého momentu lúka. A tak som sa v meditácii na tú lúku postavila a začala som s Hooponopono - ospravedlnením sa zvieratám. Po chvíli prišla tmavá postava, ktorá len ticho a bez akéhokoľvek komentára počúvala a čakala. Zopakovala som to niekoľkokrát a úprimne povedané, ani neviem ako, po chvíli som jemne zadriemala. Prebral ma silný hlas vrany, ktorá mi krákala za oknom, a ja som mala intenzívny pocit (vlastne istotu:-), že mi hovorí: „Vráť sa, čakajú ťa..."
Vrátila som sa do meditácie a tmavá postava tam stále bola. Zopakovala som Hooponopono a na mojej lúke sa začali objavovať zvieratá. Bolo ich množstvo a všetky sa na mňa dívali. Pokojne a s láskou. Čakali a počúvali a CHCELI MI ODPUSTIŤ. Áno, mala som pocit, akoby to chceli viac ako ja. Bolo to úžasné. A potom, v jednom momente, som to ich odpustenie pocítila. Nikdy v živote som nič také čisté nezažila.
Dokonalé odpustenie, akého je schopný len málokto z nás ľudí - neboli v ňom žiadne výčitky, vyratúvanie a pripomínanie minulosti a žiadne podmienky do budúcnosti. Nebolo v ňom žiadne ale, bolo BEZ PODMIENOK a ABSOLÚTNE. Zaliala ma neuveriteľná záplava čistej lásky, pokoja a súcitu. Veľmi som plakala, ale boli to slzy obrovskej úľavy. A zvieratá prichádzali bližšie. Mohla som sa ich dotknúť a pohladiť ich. Po chvíli som sa poďakovala a vrátila. Odvtedy sú na „mojej lúke" stále... Nielenže sa môj vzťah k zvieratám upokojil a dnes už nemám taký strach z niektorých z nich (pavúky a pod.), ale prežila som neuveriteľnú skúsenosť dokonalého odpustenia. Takého, aké má byť. Odvtedy to mám ako vnútorný vzor, keď odpúšťam ja. Viem, aké to je - aký je to pocit, keď odpustím bez podmienok.
Som zvieratám za tú lekciu veľmi, veľmi vďačná."
Cvičenie, ktoré vám umožní ľahšie odpúšťať:
Ak nás vo vzťahu postihne čokoľvek, čo vyvolá otázky, pochybnosti či bolesť, nech je jadro problémov kdekoľvek, odpovede sa nám dostane, keď sa úprimne prikloníme k partnerovi.
Spojenie s partnerom a poznanie nového stupňa spojitosti je liekom na vyliečenie vzťahu. Dokáže vyliečiť všetko, čo sa niekedy do vzťahu vplietlo, čo ho narušilo, či už ide o chlad, pochybnosti, nudu, strach, prázdnotu, pocit, že sme bezcenní.
Ak vykročíme v ústrety partnerovi, neznamená to, že sa vzdávame vlastnej pozície či vlastných hodnôt. Znamená to jednoducho, že k svojmu partnerovi vykročíme s láskou.
Cvičenie
Urobte si čas a predstavte si, ako vyzerá problém, ktorý medzi sebou s partnerom máte.
A teraz si predstavujte, ako robíte krok smerom k partnerovi, vnímajte, ako sa k nemu približujete stále viac.
Ak už sa vzájomne skoro dotýkate, urobte ešte ďalší krôčik a prekročte tak problémy, chlad, pochybnosti aj strach – došli ste celkom k partnerovi.
Ak máte s niekým konflikt alebo cítite, že ste sa mu vzdialil, priblížte sa k nemu.
Môžete to urobiť buď fyzicky, alebo mu napísať list. Podeľte sa s ním o pravdu o svojich vlastných pocitoch, nesnažte sa partnera meniť, ale povedzte mu:
„Nedovolím, aby sa toto vplietlo medzi nás. Chcem to s tebou zdieľať. Ďakujem za vyriešenie problému, ktorý medzi nami stál. Vážim si tento pohyb vpred – vážim si teba i seba.“
Toto spojenie vám bude prospešné: dotyčný človek sa stane vaším spojencom, partnerom, kamarátom, milovaným a nakoniec aj tým, kto vás zachráni.
To má zmysel skúsiť. Urobte to teraz.
Rastieme spolu.
Vladimír Červenák
Úcta a rešpekt 
Bez úcty je láska mŕtva, úcta je bránou k láske.
„Láska bez úcty nemôže dôjsť ďaleko, ani vzlietnuť vysoko - je to jednokrídly anjel."
(Alexander Dumas starší)
Všetci túžime po úcte. Táto vnútorná túžba, potreba, aby nás mali ľudia v úcte, nám ukazuje, aký potenciál máme vo zvýšení vlastnej sebaúcty. To, čo mnohí vo vzťahu k iným považujeme za prirodzené, oveľa menej uplatňujeme sami k sebe.
Predstavte si teraz človeka, ku ktorému cítite úctu, správate sa k nemu s úctou a hovoríte s ním úctivo, láskyplne. A teraz sa rozpamätajte, ako to robíte vo vzťahu k sebe? Kritizujete sa, nadávate si, obviňujete sa, trestáte sa? Vnímajte rozdiel vo vašom vnútornom postoji k človeku, ktorého máte v úcte, a k sebe? Ten rozdiel je váš potenciál na zvýšenie sebaúcty.
Úcta a rešpekt k životu prinášajú pokoj do duše a lásku do srdca.
Prikázanie mať úcte matku i otca svojho odporúča aj kniha kníh, biblia. Aký je dôvod?
Možno za ten dôvod niekto považuje snahu starších, rodičov udržať svoje deti v poslušnosti. Toto je častý názor ľudí, ktorí trpia tyraniou, cítia sa byť obeťami. Hlboko nechápu, že sa tak cítia v dôsledku vlastnej pýchy, čím rozumiem oddelenosť, v dôsledku vlastnej arogancie, ktorá je jej dôsledkom.
V dôsledku pýchy sa stávame padlými anjelmi.
Neschopnosť zažívať pocit úcty a následne úctivo zmýšľať i konať, je dôsledkom úteku a oddeľovania sa od nepríjemných situácií. Dôsledkom úteku pred samým sebou. Alegória padlého anjela je symbolickým obrazom toho, čo sa s človekom deje, keď sa stále oddeľuje od okolitého sveta, uzatvára v sebe, teda v tom, čo za Seba považuje.
Takto stále viac a viac padá, stráca energie, uzatvára sa. Aby si takto padajúci človek uchránil stále zmenšujúce sa zdroje, stavia si sám v sebe obrany, vnútorné múry, ktorými sa od okolitého (energetického) sveta oddeľuje.
Stále menej sa rozpamätáva, kým v skutočnosti je. Pravda o nás je taká, že sme navzájom prepojení a Jedno. Nikdy sme oddelení neboli a ani byť nemôžeme, rovnako ako nemôže žiadna bunka v našom tele zmysluplne existovať od zvyšku tela.
Lenže práve ten oddelený svet by ho mal vyživovať. Stráca energiu, potom sa cíti nepríjemne a v konečnom dôsledku ochorie.
Agresivita je prejavom neúcty k životu.
Každá negatívna emócia, hnev, agresivita, nespokojnosť vzniká v dôsledku tej energie, ktorú sme nahromadili, aby sme dosiahli to, po čom túžime, čo chceme, ale proti čomu niekto iný namieta. Aby sme túto námietku prekonali, používame násilie, agresivitu, hnev. Všimnite si, ak prejavíte nesúhlas s niečím, čo niekto iný presadzuje, okamžite zvýši hlas (zosilní výdaj energie).
Každý rodič túži po úcte svojich detí.
Veľmi často sa stretávame s tým, že rodičia od detí úctu nedostávajú. Je to dôsledok nedostatku ich vlastnej sebaúcty, tá sa im potom cez deti zrkadlí. Deti rodičov neúctivo poúčajú, napomínajú, kritizujú. Vznikajú tým veľmi toxické vzorce správania.
Mať v úcte rodičov však má oveľa hlbší zmysel, než si mnohí myslia. Znamená to byť si plne vedomý toho, kto nám daroval život, naše telo, v ktorom žijeme, v ktorom sa učíme, v ktorom rozpoznávame sami seba. Sú to naši rodičia. Ak si uvedomíme, že naše telo patrí z 50% našej matke a z 50% otcovi a iba ten zvyšok je náš, potom sme oveľa bližšie k porozumeniu toho, ako dôležité je mať rodičov v úcte, za čo im môžeme byť vďační, aký dar nám dali. Potom všetky bolesti, krivdy, ktoré, ak sme v spojitosti s nimi zažili, sa scvrknú na veľmi malé a nepodstatné.
Spirituálny aspekt úcty k predkom.
Je tu však aj spirituálny aspekt, ktorý je dobré si uvedomiť. Rodičia sú bránou k našim predkom, a teda k našim koreňom. Len takto zdravé korene môžu vyživovať zdravý strom. Strom nemôže byť zdravým a silným, ak nemá mocné a hlboké korene. To je problém našich tatranských smrekov. Aké symbolické. Ak nemáme láskyplný vzťah k svojim predkom, nemôžeme ani participovať na ich podpore, láske. Potom sa cítime osamotení, stratení.
Naši predkovia nám odovzdali kus seba, a teda stále v našich telách sú prítomní, živí. Všetci naši predkovia sme My sami v jednom tele. Aký máme vzťah k nášmu telu, taký je i vzťah k našim predkom, ktorými sme, a teda i sebe samým. Tu sme pri jadre témy sebaúcta. Tento pojem v sebe zahŕňa zároveň všetko to, čo tu bolo pred nami. Náš rod, rodinu i nás samotných telo i dušu. Pričom naša duša je Božím dielom.
Prejavom zdravia je pocit úcty, vďačnosti a lásky.
Ak hľadáme, kde je príčina toho, že sme často nespokojní, cítime sa osamotení, stratení, nešťastní alebo sme aj chorí, je potrebné hľadať ju tam, kde ju nachádza etikoterapia. V narušených vzťahoch k sebe alebo iným ľudom, vrátane našich predkov, alebo v narušenom vzťahu k prírode, životu na Zemi, Bohu.
Bez Rodu sme ako strom bez koreňov, nemôžem prijímať výživu a podporu matky Zeme, ani našich predkov. Pýcha, oddelenosť, povyšovanie sa, ktorým si ubližujeme, má pozitívny dôvod. Je ním snaha zvýšiť si sebaúctu, sebadôveru, sebavedomie. Robíme to však nešikovne a v dôsledku oddeľovania sa od toho, s kým alebo čím sa porovnávame, padáme stále hlbšie a hlbšie.
V príbehu o Alici v krajine zázrakov sa klobučník pýta: „Dokedy chceš ešte padať králičou norou?"
Túto otázku si musí položiť každý sám, dokedy?
Mnohí si ju aj položia, aj si uvedomujú svoj pád.
Ako tento stav zmeniť?
Návratom k celistvosti, úplnosti, žitiu lásky cez rešpekt k svetom iných bytostí, ľudí, zvierat, prírody. Cez rešpekt sa posunieme k úcte a úcta je bránou k láske.
Rešpektovať našich blízkych je najťažšie. Vzájomný rešpekt a úcta umožňuje spoznať, akú hĺbku má ľudská blízkosť, láska.
Rešpektovať blížneho znamená pokojne môcť vysloviť vetu:
"Milujem ťa, rešpektujem tvoju cestu, tvoj názor, nechávam ťa ísť tvojou cestou, akceptujem ťa takého, aký si, aj keď s niektorými tvojimi názormi hlboko nesúhlasím.
Kde niet rešpektu a úcty, tam prichádza hnev, agresivita, žiarlivosť, závisť, pohŕdanie, ignorácia, arogancia, strach. Kde niet rešpektu a úcty, tam dochádza k narušeniu vzťahov, ktoré človeku znemožňujú žiť šťastný, pokojný, zdravý život v hojnosti, dostatku a radosti, šťastí.
Arogantný človek používa aroganciu ako životnú stratégiu získať pre seba viac na úkor iných. Naučil sa, že arogancia mu dopomohla k tomu, aby dosiahol to, po čom túžil. Ak sa mu takáto stratégia osvedčila, bude v arogantnom správaní pokračovať. Takáto stratégia má veľmi negatívne, deštrukčné účinky na kvalitu vzťahov, a teda i na zdravie psychické a fyzické.
Arogantný človek nechápe, že príčinou jeho nespokojnosti je jeho arogancia. Nechápe ani to, že arogancia je príčinou toho, že nemá skutočných priateľov. Vo vzťahoch hľadá výhody, preto pestuje iba také vzťahy, z ktorých mu plynú priame alebo nepriame, prevažne materiálne výhody. Priťahuje si tým ľudí, ktorí sa s ním priatelia tiež iba zo zištných dôvodov. Takto sa všetci spoločne nachádzajú v toxickom, deštrukčnom modeli života.
Až vážne zdravotné problémy donútia takéhoto človeka zamyslieť sa nad vlastnou aroganciou a postupne objaviť sebadeštrukčné vzorce správania. Až to mu umožní tieto zdravie poškodzujúce vzorce nahradiť vzorcami zdravie podporujúcimi. Empatiou, súcitom, rešpektom, úctou a láskou postupne rozpoznáva skutočný zmysel existencie.
Je dôležité, aby človek cítil svoju hodnotu.
Na jemnej, energetickej rovine je každý človek časťou Vesmíru. A nielen človek, ale akýkoľvek živý tvor, akýkoľvek predmet. Teda sme si všetci rovní. Líšime sa iba úrovňou svojho sebavedomia. Všetko v tomto svete je prepojené. Každá bytosť smeruje k jednému spoločnému cieľu, celistvosti. Všetci na tejto ceste vnášame svoj jedinečný vklad do celkového vesmírneho procesu vývoja. My všetci ideme jedným smerom, ale každý svojou vlastnou cestou.
Každý z nás je jedinečným, významným prvkom celku. Ak si uvedomíme, že naša sila je vo vzájomnom prepojení, porastie nám sebaúcta. Nie prostredníctvom povyšovania sa nad ostatných, pretože každý človek či zviera, bytosť je významná po svojom, ale prostredníctvom uvedomenia si vlastnej jedinečnosti v spoločnom vesmíre.
Každý z nás tvorí svoj vlastný svet a robíme to najlepšie, ako v danej chvíli vieme a dokážeme. Preto máme mať v úcte a rešpektovať svety iných ľudí. Kritikou sa dotýkame duše, prejavujeme nespokojnosť s existenciou. Je to teda mimoriadne zákerný útok. Preto sa nám nepáči, keď nás kritizujú iní. Je to nevedomá vražda na jemnohmotnej úrovni. Je to prejav nesúhlasu so životom. Život je však len jeden, je všade a všetkým. Nesúhlasom so životmi iných, prejavujeme nesúhlas k vlastnému životu. Ako dôsledok prichádza nespokojnosť, strach, choroby a smrť.
Na prahu nového roka, v novej etape ďalšieho cyklu života vám prajem, aby ste našli v sebe cestu, ako mať v úcte seba, predkov, ľudí, zvieratá, rastliny, matku Zem, vesmír i Boha. Aby ste precítili, že Vesmír nemá hranice, tie sú v nás a nimi sme sa od Sveta oddelili. Vráťme sa k celistvosti, jednote, Advaite. V celistvosti je zdroj zdravia, šťastia, pokoja a spokojnosti. V nej je i zdroj hojnosti a radosti.
Má to zmysel skúsiť. Urobte to teraz.
Rastieme spolu.
Mgr. Vladimír Červenák
Dôvera
Láska žije len z dôvery
Začneme s cvičením. Precíťte na chvíľu, aký máte pocit, keď cítite, že je vám dôverované?
Uvedomte si na chvíľu ten pocit a sledujte, čo sa vo vás pri tom deje. Spomeňte si na konkrétnu situáciu, keď vám niekto dôveroval a vy ste jeho dôveru cítili.
Všimnite si, čo sa deje s vašimi ramenami, aký pocit máte. Aké myšlienky vám prichádzajú?
Ak ste sa vcítili do situácie, keď vám bolo naozaj úprimne dôverované, je veľmi pravdepodobné, že ste pocítili príjemný, teplý pocit v tele, cítite, ako vám pri tej spomienky rastie energia, ako vaše telo silnie, akoby sa zväčšovalo, doslova rastie.
Dôvera posilňuje naše sebavedomie, posilňuje celý náš energetický systém, následne sa cítime príjemne a v konečnom dôsledku to vedie k zdraviu fyzickému i psychickému.
Ak dôverujeme, dávame svoju vlastnú pozornosť, dávame seba.
Teraz precíťte, čo cítite, keď si spomeniete na situáciu, keď vám niekto prejavoval nedôveru?
Okamžite cítime úbytok energie, telo je čoraz ťažšie a tlačí sa k zemi. Ťažšie sa nám dýcha, cítime sa unavení, vyčerpaní.
Čo sa to deje?
Nedôveru vnímame ako odmietnutie, ako výhradu, kritiku, nespokojnosť. Z toho dôvodu nám klesá sebaúcta. Sebaúcta je základnou podmienkou sebalásky. Keďže sa stráca láska, energia, ktorou sme, naše telo chradne, cítime sa čoraz nepríjemnejšie. Ak takýto stav trvá dlhodobo, prejaví sa depresiami, neskôr ochorejú niektoré orgány, často pečeň, tráviaci trakt. Tento proces je spúšťačom celej série následných ochorení.
Už z toho, čo sme si povedali, je zrejmé, ako dôležité je prejavovať dôveru sebe, blízkym v rodine, kolegom, ľudom okolo nás, prírode, životu na Zemi, vesmíru, Univerzu – Bohu.
Trvalý stav nedôvery vedie k hlbokej nespokojnosti, trápeniu a chorobám.
Vtelením sa do tela sa naše vedomie oddelilo od ostatného vesmíru, vnímame sa oddelení, máme každý iné meno, dokonca identifikačné číslo, vnímame, že napriek mnohým zhodám sa od seba zdanlivo líšime. Táto oddelenosť, ktorej dôsledkom je pýcha, egoizmus, sebectvo je príčinou nedôvery. Ak sme si overili na vlastnej skúsenosti, ako sa cítime, keď dôverujeme Bohu, svetu, ľuďom, sebe, aký príjemný pocit to je, potom si môžeme experimentálne overiť, že ak sa budeme dlhodobo udržiavať v stave hlbokej sebadôvery, dôvery vo svoju vnútornú autoritu, vo svoje vnútorné zdroje, potom sa to prejaví na trvalo prežívanom stave dôvery aj k iným ľudom okolo nás.
Overte si, či táto hypotéza platí aj pre vás?
Mojou skúsenosťou etikoterapeta je, že to je tak.
Dôverčivosť na rozdiel od dôvery je sklon veriť aj tomu, čo nie je pravdivé, je teda naivitou zapríčinenou neprítomnosťou poznania a schopnosti pravdu rozpoznať.
Túto schopnosť védy alebo joga nazývajú vivékou. Všetci máme možnosť túto schopnosť rozvíjať.
Je užitočné rozvíjať schopnosť rozlišovať, čomu veriť a, naopak, čomu veriť nemožno.
Schopnosť rozpoznať pravdu v nás rastie, ak pravdu ctíme, ak je našou vysokou hodnotou. Teda ak sme pravdovravní z presvedčenia, že tak je to správne, rastie v nás schopnosť pravdu rozpoznať.
Ako sme si ukázali, nedôvera vedie k zníženiu sebaúcty, rovnako našu sebaúctu potláčame, ak sa necháme klamať. Niekedy cítime alebo aj vieme, že sme klamaní, napriek tomu zotrváme v stave, akoby sme to nevideli a nepočuli. Nie je prekvapujúce, že to má negatívny dôsledok na zrak a sluch.
Kto si zakrýva oči, nemôže vidieť, kto si zakrýva uši, nemôže počuť.
Ak človek nemá dostatok informácií, dostatok skúseností, zručností, schopností a chýbajú mu aj správne morálno-vôľové postoje, potom sa ocitá v stave nedôvery.
Ak má dostatok informácií a prístup k nim, získal schopnosť osvojovať si zručnosti rýchlo na rozumovej, pamäťovej úrovni i na psychomotorickej úrovni. Ak má upratané hodnoty, potom dokáže zaujímať správne postoje. Správne vzhľadom na cieľ žiť spokojný, šťastný, radostný život v hojnosti a zdraví.
Tak ako stav nedôvery prináša svoje ovocie v podobe strachu, obáv, žiarlivosti, závisti, ignorácie, agresivity, tak plodmi dôvery je spokojnosť, radosť, šťastie, zdravie, hojnosť.
Agresivita vzniká v dôsledku strachu a je opakom lásky, opakom stavu pokoja duše. Preto dôsledkom agresivity je hlboká bolesť na všetkých úrovniach, telesnej, psychickej, duševnej. Agresivita je príčinou nešťastia, tragédií, utrpenia i chorôb.
Láska je príčinou dôvery, kde niet dôvery, tam niet lásky.
Veľa ľudí si neuvedomuje tento reťazec a svoju nedôveru prehlbujú, živia nenávisťou, hnevom, žiarlivosťou, závisťou, strachom. Doslova ju kŕmia a ona v nich rastie. Je to uplatnenia zákona rezonancie. Na čo sa sústredíme, to priťahujeme a to sa v nás rozmnožuje. Preto takíto ľudia nedôverujú svetu a ani sebe.
Ako tento stav v sebe rozpoznať a ako ho zmeniť?
Etikoterpia je autoterapiou, ktorej cieľom je sebapozorovaním rozpoznať pravdu o sebe v prítomnom okamžiku. Je to jedna z najnáročnejších metód, ale práve preto aj jedna z najúčinnejších, ktoré vedú k objaveniu skutočných príčin nespokojnosti a nedôvery.
Dobre živená nedôvera sa prejavuje v bežnom živote tým, že si nedôverujeme navzájom, brat neverí bratovi. Občania neveria politikom, ani svojmu lekárovi. No najmä neveríme sami sebe. Príčina hlbokej nedôvery, teda príčina vnútornej stratenosti, nevedomosti je v neschopnosti nájsť zdroj poznania v sebe. Bráni nám v tom stav oddelenosti - pýcha.
Nedostatočná schopnosť človeka rozlišovať správne a nesprávne má príčinu v tom, že sa súčasný človek vníma ako oddelený od ostatného života.
Nie vždy to tak bolo. V odkaze dávnych civilizácií, či už atlantskej, alebo pooatlanskej, teda egyptskej, sumerskej, arijskej, toltéckej alebo havaiskej nachádzame odkaz, že život sa vyvíja v cykloch a vyvíja sa po špirále. Špirála vytvára nové a nové fraktálne úrovne, v ktorom sa naše vedomie v momente, keď sa vteľujeme do ľudského tela, stráca.
Preto sa človek vníma, akoby mimo života, vyčlenený, a preto je duchovne mŕtvy, spí a čaká na svoje prebudenie alebo zmŕtvyvstanie. Z tejto príčiny má nedostatok zdrojov, energie, lásky, ktoré zdravý život podporujú.
Úroveň našej mravnej alebo spirituálne inteligencie dosahuje minimálne hodnoty. Tento stav nazývame už spomenutou pýchou.
Tu sme pri koreňovej príčine nedôvery. Stav oddelenosti, stav, keď sa ľudská bytosť povyšuje nad iné formy života, či človek nad človeka, priviedol ľudskú bytosť do slepej uličky bez svetla, poznania, do stavu nedôvery vo svoje vlastné schopnosti a možnosti.
Ak nedôverujeme niekomu inému, bráni nám rozpoznať svoju nedôveru voči iným naša pýcha. Ak je nám nedôverované, upozorňuje nás na to veľmi nepríjemný pocit v oblasti solárneho plexu, 3. čakry.
Kedykoľvek nám niekto hovorí, čo máme alebo by sme mali robiť, cítime sa nepríjemne. Cítime často na nevedomej úrovni, že nám nedôveruje, nedôveruje tomu, že dokážeme sami zvládnuť situáciu, prejavuje nedôveru našim poznatkom, schopnostiam, zručnostiam či postojom.
Keďže takto vedená komunikácia prináša bolesť na duši, je toxická, ubližujeme ňou a zhoršujeme si ňou vzťahy. Ak niekomu trvalo prejavujeme nedôveru, začne nás ignorovať, pohŕdať nami alebo nás až nenávidieť. Všetky tieto emócie sú vysoko toxické a prinášajú vážne zdravotné ťažkosti.
Rozpoznávate sa v tejto situácii?
Máte vo svojom okolí človeka alebo ľudí, ktorí vám prejavujú nedôveru? Sú odborníkmi na váš život? Lepšie ako vy vedia čo, kedy a ako máte alebo ste mali robiť?
Často sú to naši najbližší.
Ak sa vám to takto deje, je potrebné porozumieť tomu, že sa nachádzate uprostred toxického komunikačného vzorca.
Cesta z tohto pekla vedie cez prepólovanie.
Prepólovať znamená preniesť sa na opačný pól. Teda od nedôvery k dôvere.
Nemám tu na mysli dôverčivosť, naivitu.
Prepólovať znamená nájsť a spoznať svoje zdroje, znamená to porozumieť sebe samému. Znamená to mať dušu výdatne živenú láskou, radosťou, šťastím.
Ak hľadáme v sebe tak, ako nám to odporúčal nápis na Apolónovom chráme v Tébach: „Spoznaj seba samého a spoznáš seba i Bohov,“ potom sa naučíme rozlišovať, komu veriť a komu neveriť a čo si radšej overiť.
Opustime toxický vzorec obrán a útočenia, prijmime ľudí okolo nás ako svojich učiteľov, vďaka ktorým rozpoznáme, aký veľký je náš potenciál zvýšiť si sebadôveru. Potom budeme vďační za to, že nám prišli ako učitelia do cesty. To nám umožní s pokojom nahliadnuť do zrkadla vlastnej duše a rozpoznať skryté tajomstvá o sebe.
Nízka sebadôvera je veľmi často sprevádzaná jej rodnými sestrami, nízkou sebaúctou a nízkym sebavedomím, teda i tieto sú vo vysokom potenciáli zvýšiť ich.
Práca na vlastnej premene, transformácii nám prinesie viac sebaúcty, sebadôvery i sebavedomia.
Transformácia
Ak už vieme, aké neblahé sú dôsledky nedôvery a aj vieme, ako ju rozpoznať, čaká nás po identifikačnej fáze, fáza transformačná.
Cieľom je nahradiť toxické stratégie a vzorce, zdravie podporujúcimi vzorcami a stratégiami.
Toto býva najnáročnejšia etapa radikálnej zmeny, ktorá prinesie uzdravenie. Práve preto je etikoterapia jednou z najnáročnejších ciest.
Príčinu všetkých ochorení vidí etikoterpia v narušených vzťahoch.
Ak si chceme udržať dobré zdravie, je potrebné hľadať príčiny a uskutočniť také zmeny postojov, ktoré nepovedú k toxickým vzorcom správania, ale, naopak, k vzorcom, ktoré prinášajú harmonické, láskyplné vzťahy a podporujú naše zdravie. Takýmto zdravie podporujúcim vzorcom správania je hlboká sebadôvera podporená sebaúctou.
Existuje veľa možností, ako si sebadôveru zvýšiť. Jednou z ciest je zvyšovať sebaúctu. Sebaúcta sa najlepšie zvyšuje, ak si uvedomíme, že úplne všetko, živé či z nášho pohľadu neživé, si zaslúži úctu a my nie sme výnimkou.
Sebaúcta je cesta k sebadôvere
Sebaúcta je zručnosť, schopnosť, ktorú môžete získať, osvojiť si vedomým tréningom. Často odporúčam žiakom školy etikoterapie toto cvičenie sebaúcty, úlohou je hľadať vždy nové a nové spôsoby, ako prejaviť úctu niekomu v našej blízkosti, ľuďom, zvieratám i veciam.
Naberte odvahu a prejavujte úctu všetkému okolo vás, celkom prirodzene ju začnete prejavovať i sebe. Prejavujte všetkému úctu vždy novým a novým spôsobom, potom objavíte a pocítite, ako vo vás rastie nový životný pocit, objavíte v sebe seba.
Tak sa postupne naučíte, ako si zvýšiť sebadôveru, ako nájdete svoje vnútorné skryté sily, zdroje, z ktorých môžete čerpať.
Toto všetko vám prinesie poznanie na koľko, komu a čomu vo vás môžete dôverovať, vaša sebadôvera porastie. Porastie i kreativita a s ňou opäť sebadôvera.
Tak sa ocitnete v novom vzorci života. Vo vzorci, ktorého výsledkom je pocit radosti a šťastia. Vo vonkajšom svete sa to prejaví tým, že ľudia vo vašom okolí vás budú milovať a rešpektovať čoraz viac, čoraz viac vám budú prejavovať úctu a čoraz viac ich dôveru pocítite.
Urobte to teraz, tak rastieme spolu.
Vladimír Červenák