Začíname šamansky putovať: tri svety, silové zvieratá a spirituálni učitelia
Keď sa mám vrátiť ku svojim koreňom šamanizmu, mala by som sa vrátiť k Villoldovi a Wesselmanovi. Keďže Villoldo je rozsiahlejšia knižka, začnem Wesselmanom :-P .
Od Wesselmana mám rozkošnú drobnú knižočku The Journey to the Sacred Garden, ktorú som si kúpila jednak preto, že bola stručná, jednak preto, že mala dobré recenzie a jednak preto, že obsahovala CDčko s nahratými bubnami pre šamanské cesty. To som ešte netušila, že ja bubny neznášam!
No dobre, bubny-nebubny, zvyšok knihy bol výborný. Jasný, stručný, založený na vizualizácii. To som ešte netušila, že ja neviem dobre vizualizovať! 😛
A tak som sedela s knižkou a dozvedela som sa toto:
Bubnovanie (alebo pre mňa hocijaký iný typ relaxačnej hudby) poskytuje zvuk, ktorý nás prenesie na naše želané miesto. Robíme to jednoducho koncentráciou, ktorú z “tu a teraz” presunieme do “tam” (a “tam” čas neexistuje).
Bežné bubnovacie šamanské sekvencie sú robené tak, že istú dobu udržiavajú monotónny, stabilný rytmus (o tom inokedy a inde), potom je “zlomová sekvencia” a za ňou nasleduje “návratová sekvencia” rýchlejšieho bubnovania, ktorá nás má priviesť späť.
Vyrábame si ochranu
Wesselman píše: “Jednoducho prenesiem svoju pozornosť k Nebu a požiadam duchov “tam hore”, aby nastavili moju osobnú vibráciu na “vysokú”, aby sa žiadna nižšia vibrácia nemohla na mňa prichytiť alebo ma dokonca obmedzovať v pohybe. Túto základnú ochranu robím vždy, než sa pustím “vyliezť z tela”.”
Na čo sa nachystať
Počas šamanskej cesty (tak sa hovorí tomu stavu, keď “vylezieme z tela”) budeme mať rôzne vnemy mimofyzickej reality. Aké budú, to závisí od toho, čo za typ osobnosti sme my – ktorý komunikačný kanál u nás prevláda. Ak väčšinu informácií získavame zrakom, budeme mať predovšetkým zrakové vnemy. Hudobníci môžu počuť hudbu, zvuky, hlasy. Kinestetici môžu mať fyzické pocity. A ľudia usadení primárne v svojej hlave budú vedieť.
Ja patrím k tým posledným. Ak sa niekedy dostanem do hlbokého tranzu, je to ako telka: vidím a počujem, mám chuť, fyzické pocity, všetko. Ale väčšinou fungujem takmer celkom bez tranzu – len v hlbokej relaxácii. Keď cítim, ako sa mi v tele pohybuje energia, viem, že sa dá vyliezť z tela…
Obrazy, ktoré uvidíme, budú pochádzať z nášho vlastného podvedomia, z nášho skladiska “všetkého, čo poznáme”. To nech nás nepletie – “tam vonku” je to len samá energia/vibrácia a formu dostáva, až keď ju preženieme cez sito našich vlastných skúseností. Napriek tomu nemôžeme povedať, že by sme si všetko len vymýšľali – niekedy sa nám na cestách objavia drobnosti, o ktorých sme nemohli vedieť a ktoré jednoducho sú tak. Spomínam sa, keď mi Snakebite rozprávala, ako bila za Cailleach a videla ženu s modrými rukami. Neskôr, keď na internete zisťovala, ako vlastne Cailleach vyzerá, tak našla obrázky ženy s modrými rukami…
Spirituálne roviny
Šamani pracujú väčšinu času v zmenenom stave vedomia. S praxou dokážu tento stav vyvolávať silou vôle. Pritom sa pohybujú v troch oblastiach:
Horný Svet, ktorý sa nachádza nad fyzickou rovinou existencie a je naplnený svetlom; toto je oblasť osídlená bohmi a bohyňami, spirituálnymi hrdinami minulosti, anjelmi a vzostúpenými a vysokovyvinutými nefyzickýmibytosťami. Je to Nebo z monoteistických náboženstiev. Tu sídlia spirituálni učitelia.
Pod fyzickou rovinou existencie je umiestnený Dolný Svet, ktorý vytvoril veľký sen Prírody (tu podozrievam, že ide o snívajúcu Gaiu). Toto je svet dobrodružstva a moci, ktorý navštevujú šamani už od počiatku vekov, keď sa chcú kontaktovať s duchmi rastlín, zvierat, elementálov (primárnych, hrubých a zištných energií) alebo so samotnou Matkou Zemou. Sem si šamani chodia po svoje silové zvieratá, spirituálnych sprievodcov a mimoriadne schopnosti. Aby sa sem dostali, obvykle prechádzajú tunelom, ktorý často žiari. To sa podobá na zážitky ľudí, ktorí takmer zomreli.
Tretí svet je Stredný Svet. Tento je svojou povahou duálny. Na jednej strane je v ňom svet hmoty, viditeľného, uchopiteľného, ale aj svet nehmotný, kam ľudia odchádzajú, keď snívajú. (Hovoríme tomu aj astrálna rovina.) Všetko vo fyzickom svete má svoj aspekt aj v mimofyzickom astráli. Ak sa natrénujeme, vieme presúvaním pozornosti vnímať oba svety súčasne. V Strednom Svete, v jeho nefyzickej časti, existuje aj miesto, ktoré je našou bránou k iným realitám – naše silové miesto, “posvätná záhrada”.
Takmer univerzálnym symbolom tohto šamanistického kozmu po celom svete je Strom života, ktorého koreme sú zapustené v Dolnom Svete, jeho kmeň prebieha Stredným Svetom a jeho koruna siaha do Horného Sveta. Iným symbolom je vysoká hora, na ktorej vrcholku sídlia bohovia (napr. grécky Olymp).
Niekedy sa toto prepojenie jednotlivých svetov prejavuje ako svetelná mriežka alebo spleť svetelných vlákien, ktoré sa šíria kozmom. To je spôsob, akým vidím energiu ja – až na to, že nie je svetielkujúca, ale tmavá.
Silové miesto: posvätná záhrada
Takže buď si vyberieme nejaké miesto, ku ktorému máme silnú pozitívnu väzbu a ktoré si dokážeme živo predstaviť, alebo si také miesto vytvoríme – miesto, kde sa budeme cítiť dobre. Toto miesto sa stane našou “posvätnou záhradou” alebo “silovým miestom” – miestom, kde máme najvyššiu silu a moc.
Mne ani táto časť cvičenia nešla ľahko. Stále som sa nevedela rozhodnúť, ktoré miesto si budem predstavovať ako svoju posvätnú záhradu. V tom čase som na zaspatie počúvala CD Shamanic Healing a život všetko vyriešil miesto mňa – jednoducho som zistila, že pri zaspávaní sa mi každú noc sníva o tom istom mieste. Bol to les, cez ktorý viedla cestička a tá končila na nejakej lúčke. A mala som svoje posvätné silové miesto…
Na tomto mieste platia štyri pravidlá:
Všetko na tomto mieste je symbolom pre nejaký aspekt nášho života.
So všetkým na tomto mieste sa dá nejakým spôsobom komunikovať.
Všetko na tomto mieste možno meniť, aby to bolo presne také, ako chceme.
Keď niečo na tomto mieste zmeníme, zmení sa na oplátku aj daný aspekt v našom fyzickom živote.
Wesselman má na posvätnom mieste pekné cvičenie: posvätné miesto je miesto našej najvyššej sily/moci. Kým sme tam, rátame do štyroch a predstavujeme si, ako moc/sila vchádza ako svetelný lúč do vrchola našej hlavy. Pri výdychu zasa rátame do štyroch a cítime, ako sila zostupuje hlavou, krkom a hruďou a ukladá sa v našom solárnom plexe alebo trochu nad ním. Štyri až osem dychov by malo podstatne zvýšiť našu silu.
(Tak na toto cvičenie som celkom zabudla… Fajn, že som to znova čítala!) Cvičenie sa dá používať v každej situácii, keď to potrebujeme.
Posvätné miesto má ešte jednu dobrú vlastnosť (na ktorú som tiež už dávno zabudla): môžeme si tu vytvoriť myšlienkovú formu niečoho, po čom veľmi túžime v našom hmotnom živote. Je to prvý krok k tomu, aby sa nám daná vec do života dostavila. Keď si takto niečo vytvoríme a potom tomu venujeme veľkú pozornosť zakaždým, keď tam ideme, sústredená pozornosť zapríčiňuje, že energia nasleduje pozornosť. Vytvárame silné energetické pole, ktoré bude pre danú vec fungovať ako silný magnet.
A nezabúdajme – čím viac energie máme, tým viac vecí dokážeme dosiahnuť.
Posvätné miesto je súčasne odrazový môstik, z ktorého putujeme do iných svetov.
Ideme do Dolného Sveta
Začneme svoju cestu tým, že si povieme ochrannú motlitbu alebo afirmáciu alebo mantru (ja som mantrová) a prenesieme sa do svojej záhrady. Keď tam už sme, poprezeráme si podrobne celé miesto, či sa v ňom niečo nezmenilo od našej poslednej návštevy. Potom začneme hľadať nejaký otvor, ktorý vedie nadol do zeme.
Tento “portál” môže byť jaskyňa alebo myšia nora, bútľavý strom prasklina v skale alebo tunel za vodopádom. Môže to byť aj podvodný vstup (niekedy putujem cez odtok nášho bazéna) alebo schodisko nadol, stará studňa alebo výťah.
Keď takéto miesto nájdeme, pozorne ho preskúmame. Potom doň vojdeme.
Ako postupujeme nadol tunelom, v duchu si naformulujme jasnú žiadosť, aby nás na druhom konci, v Dolnom Svete, čakal náš spirituálny sprievodca.
Kd vyjdeme z tunela, preskúmajme podrovne celé okolie a hľadajme niečo, čo by mohlo byť náš spirituálny sprievodca – a môže to byť niekedy niečo celkom iné, než sme očakávali! Môže to byť naše obľúbené zviera, ale aj mýtická bytosť, napríklad drak alebo gryf (to je to, čomu dnes už hovorím Kerub 🙂 ), jednorožec alebo víla. Všetko sú to bytosti Dolného Sveta a práve z Dolného Sveta prenikajú do nášho vnímania. Ich úlohou je dať nám silu, energiu, moc, ochranu a podporu – stačí o to požiadať.
Veľmi často sa spirituálni pomocníci objavujú ako zvieratá, preto sa hovorí aj “silové zviera”. Ale môžu to byť aj rastliny, stromy, elementáli (jeden z mojich je napríklad vodný fénix 🙂 ) alebo dokonca Slnko.
Keď vstúpime do Dolného sveta a nájdeme tam niekoho, ako na nás čaká, spýtajme sa: “Si tu, aby si mi bol spirituálnym pomocníkom?”
Kedykoľvek sa spirituálneho pomocníka niečo pýtame, dávajme dobrý pozor, pretože čokoľvek sa udeje, je súčasťou odpovede. Možno nedostaneme presnú alebo slovnú odpoveď. Keď som sa kontaktovala s Gaiou, spočiatku mi len ukazovala posunkami. Niekedy sa nám možno vynorí nejaká dávno zabudnutá spomienka, prepadnú nás pocity alebo neodbytné myšlienky alebo proste budeme vedieť. Možno zistíme takto, že sme súčasťou odpovede a musíme si to pekne sami poskladať.
Svojho spirituálneho sprievodcu môžeme aj požiadať, aby nás vzal na pochôdzku Dolným Svetom. Možno nám ukáže nejaké silové miesto, ktoré budeme potrebovať alebo sa nám zíde – jaskyňu s drahými kameňmi alebo zámok alebo niečo iné. Dávajme pozor na to, kadiaľ chodíme – sprievodca nám ukazuje cestičky k silovým miestam, ktoré pre nás od tohto okamihu sú vždy dosiahnuteľné.
Ak zviera/bytosť, ktorú stretneme prvú, nám ukáže alebo odpovie, že nie je náš spirituálny sprievodca, môžeme ho požiadať, aby nás k nemu vzalo alebo aspoň ukázalo, ktorým smerom sa máme pustiť.
Ak na nás zdanlivo nikto nečaká, urobme si výlet a v duchu (alebo aj nahlas) volajme naďalej nášho spirituálneho sprievodcu. Niekde – myslím, že to bol Harner – som čítala, že stačí sledovať zvieratá, ktoré sa nám ukazujú. To, ktoré uvidíme 3x vždy z rôznych uhlov, je náš spirituálny sprievodca. (A tí, ktorí nevidia ako ja, majú smolu. 😦 Ja Harnera fakt nemusím.)
Môžeme zistiť, že máme viac ako len jedného spirituálneho sprievodcu. Keď som si robila osobný totem, tak som každú čakru obsadila nejakým spirituálnym pomocníkom; jeden z nich bol dokonca strom. Wesselman: “Tradiční šamani zbierajú spirituálnych pomocníkov, pretože čím viac ich majú, tým viac vecí dokážu dosiahnuť. Pomocníci majú vlastnosti a schopnosti, ktorými sa navzájom odlišujú. Niektorí výborne ochraňujú, iní nás dovedú k informáciám a iní zas pomáhajú liečiť.”
Wesselman keď sa spája s novým pomocníkom, vždy od neho žiada všeobecnú moc, ochranu a podporu. Skúma aj podstatu ich vzťahu: “Čo za ciele máme dosiahnuť spoločne? Aké vlastnosti a schopnosti máš, ktoré mi pomôžu liečiť? Ako ti ja naopak môžem poslúžiť? Prečo si ku mne prišiel?”
A nebojme sa: ak sme si urobili ochranu cez modlitbu, afirmáciu či mantru a žiadali sme o spirituálneho pomocníka, tak náš úmysel k nám pritiahne presne takúto bytosť!
Návrat z cesty
Keď bubny začnú volať k návratu, rozlúčme sa so spirituálnym sprievodcom a vráťme sa tunelom späť do našej záhrady. Odtiaľ môžeme preniesť pozornosť späť do nášho tela.
Až sa so spirituálnymi pomocníkmi bližšie zoznámime, môžeme ich pozvať do našej posvätnej záhrady. Musíme to urobiť, pretože žiadna spirituálna bytosť nesmie zasahovať do nášho života, ak ju k tomu vyslovene neprizveme. A pozor na takých, čo nám hovoria, čo máme alebo nemáme urobiť. Nijaký spirituálny sprievodca nám nikdy nepovie, čo máme robiť. My sme tí, čo majú slobodnú vôľu! Oni sú len vibrácie, ktoré nám pomôžu, ak o to máme záujem.
Zriedkavo sa objavia aj výnimky – napríklad nás varovaním spirituálny sprievodca zachráni pred nešťastím alebo smrťou, ak náš čas ešte neprišiel.
Cesta do Horného Sveta
Horný Svet sa stotožňuje v kresťansko-židovsko-islamských náboženstvách s Nebom/Rajom. Stretávame tu rôzne božstvá, bájnych hrdinov, anjelov a vzostúpené bytosti. Tieto bytosti nám slúžia ako spirituálni učitelia.
To, čo obvykle označujeme ako “spirituálny sprievodca”, nie je náš spirituálny pomocník z Dolného Sveta, ale bytosť z Horného Sveta, hoci aj spirituálni pomocníci nás niekedy učievajú.
Ja som v tejto úlohe mala anjelov (vrátane Gaie) a bytosť, ktorá si hovorila Kumara (a pri bližšej kontrole som zistila, že ide o Sanat Kumaru; táto bytosť sa prihlásila skôr, než som vôbec o nejakom Sanat Kumarovi počula 🙂 ). Snakebite zas má bohyne ako Afroditu, Hekaté a Cailleach. Ja som s bohyňami nikdy nemala do činenia, jedine raz v podobe obvodnej internistky. 😛
Človek môže mať aj viac ako len jedného učiteľa, takže si môžeme vyžiadať svojho primárneho učiteľa (ja tomu hovorím “veliteľ” 🙂 ).
Cesta do Horného Sveta môže byť veľmi zábavná, pretože primárny spôsob, ako sa tam dostať, sa deje “letom duše”. Len čo si zaumienime cestovať za svojím učiteľom, môžeme byť “vytiahnutí z tela”, vycucnutí alebo jednoducho nás tam vezme niekto, kto lieta – napríklad duch sokola alebo labute (fakt, tak to vo Wesselmanovi stojí doslova: “the swan” 🙂 ). Alebo sa môžeme premeniť na niečo, čo lieta, napr. na orla, a poletíme sami.
V Hornom Svete je viacero rôznych úrovní. Zapamätávajme si, cez koľko rovín prelietame, než sa dostaneme do cieľa. Keď sa vrátime, zapíšme si to.
Všetci máme v Hornom Svete svojho primárneho duchovného učiteľa. Ten disponuje všetkými informáciami a vedomosťami, ktoré kedy budeme potrebovať. Niekedy učiteľ jednoducho odpovedá na otázky, inokedy nám posiela sny alebo vízie alebo predstavy, ktoré sa nám náhle vynoria v mysli. (To je môj prípad. Najprv sa vynorí myšlienka. Ak si ju nevšimnem, príde vízia.)
Spirituálny učiteľ nám nikdy nehovorí, čo máme urobiť, ale poskytne nám informácie o tom, aké možnosti máme alebo čo všetko je urobiteľné. Preto otázky “mal by som” nefungujú. Otázky “čo”, “kedy”, “ako” a “prečo” dávajú oveľa výdatnejšie odpovede. Mne sa osvedčilo aj pýtať sa modelovaním: “ak by som urobila to-a-to, bol by výsledok pre mňa príjemný/optimálny?”
Keď položíme otázku, dávajme dobrý pozor, čo sa bude diať. Možno sa nám v mysli vynorí séria starých spomienok alebo dostaneme nejaký obraz, ktorý často na prvý pohľad nemá nič spoločné s našou otázkou. Učitelia odpovedajú často veľmi symbolicky, ale keď sa nad “odpoveďou” zamyslíme, nie je zakódovaná natoľko, že by sme nedokázali pochopiť jej obsah.
Môžeme svojho učiteľa pozvať do svojej posvätnej záhrady, alebo si môžeme vytvoriť špeciálne miesto, kde sa budeme stretávať.
Šamanská cesta a karma
Každý z nás má v danom živote nejaký cieľ. Takisto má “strapec” iných duší/energií/nehmotných bytostí, ktoré bdejú nad tým, že svoj cieľ naplní. Môžeme použiť šamanskú cestu na to, aby sme sa s týmto “strapcom” spojili. Stretávame sa s nimi v Hornom Svete, ale môžeme si ich aj zavolať do našej posvätnej záhrady. Môžeme sa od nich dozvedieť, čo je naším životným poslaním a môžeme sa dozvedieť, čomu sa v tomto živote máme zosilnene venovať. Prípadne môžeme zistiť, či sa náš karmický kontrakt nedá znovu vyjdenať. (Môj sa dal. 🙂 )
No, a teraz si už nepotrebujete kupovať túto knihu. 😀
Zdroj: Hank Wesselman: Journey to the Sacred Garden A Guide to Traveling in the Spiritual Realms
Iné vhodné knihy: Alberto Villoldo: Shaman, Healer, Sage: How to Heal Yourself and Others with the Energy Medicine of the Americas alebo v nemčine Das geheime Wissen der Schamanen: Wie wir uns selbst und andere mit Energiemedizin heilen können; takisto pokračovanie Mending The Past & Healing The Future With Soul Retrieval a v nemčine Seelenrückholung: Die Vergangenheit schamanistisch erkunden – Die Zukunft heilen
Vhodná hudba: Schamanische Heilung
Kontakt so spirituálnymi sprievodcami
Nasledovné je výpis z knihy Katie Weatherupovej Practical Shamanism, A Guide for Walking in Both Worlds. Ako ju čítam, hodím sem veci, čo ma zaujmú.
Šaman sa presúva do zmenených stavov vedomia. To mu umožňuje byť v kontakte s “duchmi” (anglické spirit sa zle prekladá do slovenčiny, nejde o ducha, ale o spirituálnu bytosť/energiu; asi začnem používať energia) – sprievodcami, učiteľmi, silovými zvieratami, predkami, duchmi prírody, vzostúpenými majstrami, anjelmi a božstvami a podobne.
Spirituálni sprievodcovia hocijakého typu (z tých vymenovaných vyššie) sú priaznivo naladené bytosti bez fyzickej formy, ktoré nám pomáhajú tak v šamanskej realite, ako aj v každodennom živote. Poskytujú informácie, stanoviská, múdrosť, ochranu a liečenie. Niektorí ľudia vnímajú týchto spirituálnych sprievodcov ako aspekty seba samého alebo svoje Vyššie Ja. Iní ich vnímajú v náboženskom kontexte ako anjelov, svätcov a božstvá.
Ako sa rozhodneme vnímať spirituálnych sprievodcov a celkove Univerzum je len rámec, ktorý si vytvárame v mysli, aby sme mohli narábať so širokým, nepoznateľným tajomstvom Univerza. Ani jeden rámec nie je platnejší než nejaký iný rámec. (Ja viem, po anglicky to znelo úžasne… 😕 Zmysel toho všetkého je, že to, čo si z mimofyzického sveta berieme a ako to štruktúrujeme, je prispôsobenie mimofyzickej reality nášmu individuálnemu vnímaniu. Došla som na to tak, že ma vždy rozčuľovali ľudia, čo videli všade víly a jednorožcov. Až raz som sa posťažovala anjelom a okamžite som sa dozvedela: “My ti pošleme jednorožca – a čo urobíš ty? Okamžite si ho premeníš na slona! Jednorožec u teba proste nesmie byť jednorožec. U teba je to slon. A je ti úplne jedno, že ten tvoj slon lieta, to ťa vôbec netrápi… hlavne, že nevyzerá ako jednorožec!” 😛 )
Šamani po dlhé tisícročia používali množstvo prostriedkov na vyvolanie šamanského stavu vedomia (=rozšíreného stavu vedomia), vrátane drog, meditácie a tanca. V traičných šamanistických praktikách je mnoho takých, ktoré boli spojené s veľkými príkoriami a spirituálnym mačizmom, s desivými, nebezpečnými a veľmi nepohodlnými úlohami. Ale je možné naučiť sa šamanské praktiky aj jemnejším spôsobom – netreba skákať hneď do jazera s ľadovou vodou, brať drogy alebo pôstiť sa celé dni… Všetky tieto praktiky navodia zmenený stav vedomia a používali sa od nepamäti, ale existuje jemnejší spôsob – počúvanie bubnu alebo hrkálky.
Šamanizmus nie je len o tom, aby sa šaman dokázal pohybovať v oboch svetoch – fyzickom i mimofyzickom -, ale je aj o tom, vedieť prechádzať z jedného do druhého silou vôle a kontrolovať, ktorú realitu kedy chceme vnímať. Preto drogy nie sú veľmi vhodné – tam nijakú kontrolu nad vnímaním totiž nemáme. A vnímanie oboch realít cez seba bez najmenšieho stupňa kontroly je zhubné – vezmime si napríklad schizofrenikov, ktorí pravdepodobne vnímajú obe reality súčasne, ale pritom im chýba schopnosť efektívne fungovať v “normálnom”, fyzickom svete.
A teraz: čo teda je šamanská cesta (šamanské putovanie)? Podobá sa na snívanie, vizualizáciu a sledovanie filmu. Nie je pasívne; ak sa aktívne nesústredíte, zaspíte. Ale ak sa snažíte kontrolovať ho, informácie sa nedostavia…
Keď putujete, začínate vidieť obrazy a stretávate sa so spirituálnymi bytosťami. Máte schopnosť kontrolovať, čo hovoríte a čo robíte, ale nie to, čo hovoria alebo robia tí okolo vás… Ľudia dostávajú informácie mnohými spôsobmi: vidia, počujú, cítia, vedia… Vaši spirituálni sprievodcovia vyberú ten spôsob komunikácie, ktorý je najvhodnejší pre vás.
Ak máme problémy šamansky putovať…
Niektorým ľuďom to zaberie viac práce a úsilia, aby začali sami šamansky putovať. Sandra Ingermannová hovorí, že v týchto prípadoch je dobré príliš sa do ničoho nesiliť a nemať vysoké očakávania. Treba sa naďalej snažiť, treba relaxovať a stále a stále si stanovovať ten istý úmysel. S časom sa to podarí. Je to ako tréning športu – proste chvíľku trvá, než si vybudujeme “šamanské svalstvo”. :-)
Katie Weatherupová má niekoľko rád pre tých, ktorým sa spočiatku veľmi nedarí:
môžete vyhľadať nejakú šamanskú skupinku a pracovať s ňou; energia v takýchto skupinkách je vyššia a tak vám pomôže ľahšie dosiahnuť stav šamanského vnímania
môžete urobiť cestu pre niekoho iného; zrejme je s tým spojených menej očakávaní a tak sa to obvykle darí aj tým, ktorí nevedia urobiť cestu pre seba samých
použite nejakú afirmáciu, pretože podvedomie sa nechá príliš ľahko naprogramovať negatívnymi presvedčeniami. Weatherupová: “Pretože sústredenie a úmysel sú naše dopravné prostriedky v šamanskej realite, naše vnútorné správy budú mať oveľa väčší vplyv nad tým, čo zažijeme, a možno ich cielene použiť na navodenie tej skúsenosti, akú chceme.”
Keď začíname putovať, môže nám chvíľu trvať, kým budeme mať jasné a živé obrazy na našich cestách. Nejde o to, že by bol proces taký komplikovaný, ale tiež si vyžaduje natrénovať sa, vybudovať si to spomínané “šamanské svalstvo”, ktoré v normálnom živote veľmi nerozvíjame a tak u nás časom zakrnelo.
Ak spočiatku robíme po sebe viacero šamanských ciest, budeme pravdepodobne na konci unavení a dezorientovaní. V podstate stačí mať len zopár obrazových zábleskov – to značí, že máme potenciál a časom môžeme dosiahnuť oveľa viac.
Ja som spozorovala dva faktory, ktoré ovplyvňujú vnímanie na šamanských cestách: únava a spôsob, ako vnímame mimofyzickú realitu. Keď som unavená, nevidím, len mám vnemy alebo náhle záblesky istoty. Proste viem, čo sa deje, kde som a s kým hovorím, ale zrak, môj podvyvinutý zmysel, sa do toho nezapája. Ak potrebujem niečo vidieť, vidím to. Ten zvyšok je rozmazaná šmuha plná pocitov a informácií.
Takisto sa u mňa videnie menilo s tým, ako sa menilo moje vnútro. V začiatkoch som bola pevne zakotvená v hmotnom svete (čo vám budem hovoriť, materialista ako remeň 🙂 ) a mala som veľmi presné videnie vecí a bytostí v mimofyzickej realite. V tomto stave som sa dopracovala k anjelom (=energiám) a tie postupne začali rozpúšťať moju fixáciu na hmotu. Čím menej som bola fixovaná na fyzično a čím viac som vnímala veci ako beztvaré energie, tým menej som na svojich cestách videla. Ešte stále mám potrebné informácie a vnemy, ale už nevidím tváre a predmety – okrem prípadov, kedy ich potrebujem vidieť, aby som sa pohla ďalej. (Alebo keď požiadam, aby sa zhmotnili.) Proste som začala pracovať s energiou, nie s hmotou.